Trh práce v transformácii

Zmeny na trhu práce a narastajúce napätie

Kahanec vo svojej prezentácii ukázal, ako demografické trendy – nízka pôrodnosť, starnutie populácie a nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily – vytvárajú vo väčšine krajín EÚ zásadné výzvy. K tomu sa pridávajú prekrývajúce sa krízy: ekonomické spomalenie, neistota, dopady pandémie, konflikty či negatívne postoje k migrantom, ktoré zužujú manévrovací priestor pre firmy aj verejné inštitúcie. V tomto kontexte je otázka, ako lepšie zapojiť ľudí na okraji trhu práce, čoraz naliehavejšia.

Vylúčenie ľudí so zdravotným znevýhodnením ako slabina trhu práce

Kľúčovým motívom prezentácie bolo vylučovanie osôb so zdravotným znevýhodnením (OZZ). Kahanec zdôraznil, že nejde o okrajový sociálny problém, ale o štrukturálnu slabinu trhu práce.

V podmienkach starnutia populácie sa exklúzia mení na ekonomickú stratu – stratu zručností, skúseností a daňových príjmov – a stáva sa testom schopnosti spoločnosti adaptovať sa na demografickú realitu.

Na Slovensku dáta ukazujú vysoký podiel ľudí so zdravotným znevýhodnením a zároveň pretrvávajúco nízku zamestnanosť tejto skupiny aj v časoch hospodárskeho rastu. Podľa Kahanca to je dôsledok inštitucionálneho nastavenia – dôrazu na dávky, chránené dielne a dlhé PN – nie „nedosiahnuteľných“ individuálnych schopností. Vzniká tak pasca vyčlenenia: uzavretý subsystém, v ktorom zamestnanosť invalidných dôchodcov takmer nereaguje na ekonomický cyklus.

Nízka dôvera a očakávania ako skryté bariéry

Výskumy CELSI, ktoré Kahanec citoval, poukazovali na nízku dôveru v koordináciu inštitúcií – rodiny sa stávajú ochranným mechanizmom pred ďalším zlyhaním systému a ich opatrnosť je racionálna, nie kultúrna. Najväčšou bariérou integrácie OZZ tak nie je zdravotný stav, ale chýbajúci systém podpory na otvorenom trhu práce a nízke očakávania okolia aj samotných ľudí. Tie vedú k „samovytláčaniu“ sa mimo trhu práce a vytvárajú samonapĺňajúce sa proroctvo exklúzie.​

Inšpirácie zo zahraničia: Nórsko a ďalšie krajiny

Martin v rámci prezentácie porovnal situáciu na Slovensku s úspešnejšími krajinami, najmä s Nórskom. Kým na Slovensku sa problém riešil zväčša mimo otvoreného trhu práce – cez formálny status, chránené dielne a sociálne podniky – Nórsko kládlo dôraz na pracovnú schopnosť, návrat do práce a zodpovednosť zamestnávateľa, podporovanú špecializovanými inštitúciami.​

V Nórsku je návrat do práce po zdravotnom probléme štandardnou súčasťou pracovnej kariéry a zamestnávateľ je aktérom pracovnej rehabilitácie. Výsledkom je vyššia zamestnanosť OZZ bez masívnej segregácie pracovných miest, zatiaľ čo Slovensko udržiava mnohých v pasci medzitrhu. Rozdiel nespočíva v zdraví populácie, ale v prístupe a dizajne systému.

Obavy zamestnávateľov a realita

Prezentácia sa dotkla aj perspektívy zamestnávateľov. Štúdie IZA World of Labor a ďalšie výskumy ukazujú, že obavy z nízkej produktivity ľudí so zdravotným znevýhodnením sú často neopodstatnené. Pri vhodnom dizajne práce môže byť výkon porovnateľný s ostatnými pracovníkmi a fluktuácia býva skôr nižšia.​

Mnohé potrebné pracovné úpravy sú väčšinou lacné alebo dokonca zadarmo – najčastejšie ide o flexibilitu času a organizácie práce. Najväčšou investíciou tak nie je rozpočet, ale zmena myslenia. Kahanec predstavil aj koncept job carvingu – rozklad pracovnej pozície na konkrétne úlohy a ich skladanie „na mieru“, ktorý umožňuje lepšie zosúladiť schopnosti pracovníka s potrebami zamestnávateľa a znižuje riziko na oboch stranách.​

Tri kroky k integrácii

Kľúčovým záverom jeho prezentácie boli tri odporúčania:

• participácia – vôbec veriť, že práca je možná,

• zamestnanie – prekonať vstupné bariéry,

• kvalita zamestnania – získať prístup k udržateľným a dôstojným pracovným miestam.​

Kahanec jasne pomenoval aj úlohy jednotlivých aktérov:

• Zamestnávatelia by mali začínať pilotmi a experimentmi, spolupracovať s odbornými partnermi (často z radov NGO) a zamerať sa na potenciál, nie diagnózu.​

• Verejná správa by sa mala inšpirovať úspešnými modelmi návratu do práce, merať výsledky (úspešnú integráciu), nielen počty poberateľov dávok, a znižovať riziko pre zamestnávateľov poskytovaním odbornej podpory.

• Neziskový sektor by mal budovať dôveru, sprevádzať procesom integrácie a prepájať aktérov, aby bola podpora kontinuálna.

Hlavné posolstvo

Nie zdravie ľudí, ale zdravie inštitúcií rozhoduje o integrácii. Návrat do práce je proces, nie udalosť. Inklúzia je forma adaptívnej produktivity. Každý aktér má reálnu možnosť konať a zmena sa začína v dizajne práce a očakávaniach.​

Martin Kahanec je zakladateľ a vedecký riaditeľ Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce (CELSI), člen skupiny hlavných vedeckých poradcov Európskej komisie (5/2025-) a laureát ESET Science Award v roku 2025 v hlavnej kategórii „výnimočná osobnosť vedy“ na Slovensku. Pôsobí ako profesor na Katedre verejnej politiky na Stredoeurópskej univerzite (CEU) vo Viedni, kde je zároveň riaditeľom Shattuckovho centra pre ľudské práva.

V minulosti pôsobil ako dekan CEU School of Public Policy v rokoch 2017-2019 a 2020-2021 a viedol Department of Public Policy v rokoch 2021-2023. Od roku 2015 pôsobí aj na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Je členom Rady vlády Slovenskej republiky pre vedu, techniku a inovácie (2022-) a vedúcou osobnosťou európskej akadémie vied Academia Europaea.  Medzi hlavné oblasti jeho výskumu patria ekonomická politika, ekonómia práce a populácie, migrácia, mobilita v EÚ, integrácia a etnicita, nerovnosti a reformy na európskych trhoch práce.

Foto k článku: Adam Kováč https://www.adamkovac.com